Manifest K.O.



Určitý čas sa mohlo zdať, že odbory sú prekonanou inštitúciou, ktorá je v rozpore s ponímaním pracovníkov*čiek v kultúre a umení ako nezávislých individualít. Pod zámienkou slobody sme stratili aj tie najzákladnejšie sociálne istoty, pričom sa mylne predpokladá, že naše príjmy sú dosť vysoké na to, aby sme z nich hradili sociálne a zdravotné poistenie a ešte si aj odkladali bokom na dôchodok alebo pre prípady núdze. Ponímanie pracujúcich v kultúre a umení ako podnikateľských subjektov je však naivné, diskriminačné a neudržateľné. Sloboda v tomto ponímaní je predovšetkým synonymum pre 24/7 režim pracovnej pohotovosti.

Zároveň, odkedy rezort kultúry pripadol SNS, kultúra a umenie čelia útokom zo strany samotného ministerstva kultúry, ako i snahám o politické ovládnutie kultúrnych inštitúcií a médií. Namiesto toho, aby politickí predstavitelia a predstaviteľky riešili systémové problémy rezortu, vrátane nízkeho finančného ohodnotenia práce v kultúre, neistoty a prekarizácie, či personálnej poddimenzovanosti inštitúcií, umelo podnecujú kultúrne vojny medzi tradičnou a súčasnou kultúrou. Pracujúci v akomkoľvek odvetví umenia, kultúry, či kreatívneho priemyslu však nestoja proti sebe v konkurenčnom boji, ako sa nás snažia presvedčiť. Naopak, spájame sa, aby sme dosiahli lepšie pracovné podmienky a aby sme spolu vedeli odolávať politickým či ekonomickým tlakom. Vzdorovať im na individuálnej úrovni vedie len k vyhoreniu, ktoré už očakávame ako periodickú súčasť pracovných cyklov. Nie, na vine nie je naša slabosť, neefektívnosť, nepružnosť či nedostatočné pokroky v „osobnom rozvoji“. V systéme, kde má veľká väčšina z nás aspoň dve-tri práce a aj tak nedosiahneme na vlastné bývanie, kde nás z práce zo dňa na deň môžu prepustiť z čisto politických dôvodov, kde nás nútia fakturovať a hradiť si sociálne a zdravotné zabezpečenie z vlastných zdrojov, aj keď by sme mali mať status zamestnancov a zamestnankýň, je vyhorenie prirodzenou a očakávateľnou reakciou organizmu, nie osobným zlyhaním.

Už by sme mali prestať iba rezignovane konštatovať, že podmienky našej práce sú nevyhovujúce a neudržateľné, a začať situáciu aktívne meniť. Nevyhovujúce a nedôstojné pracovné podmienky kohokoľvek z nás sa dotýkajú nás všetkých bez rozdielu, pretože nastavujú pravidlá a horizonty ne/možného na trhu práce. Je len otázkou času, kedy priamo dopadnú aj na nás osobne. Kolektívne organizovanie sa za lepšie pracovné podmienky je jedinou možnou cestou, ako prekonať nepretržitú súťaživosť o zdroje, a zároveň konfrontovať systém umeleckej a kultúrnej prevádzky, ktorý udržiava v chode neviditeľná, neplatená alebo podhodnotená práca.

Preto k 1. máju 2024 zakladáme Kultúrne odbory, odborovú organizáciu združujúcu ľudí pracujúcich v oblasti umenia, kultúry a kreatívneho priemyslu – zamestnancov a zamestnankyne kultúrnych inštitúcií a organizácií, ale aj tých pracujúcich ako samostatne zárobkovo činné osoby, formou živnosti, brigádnickej činnosti, dobrovoľníctva a podobne.

Staviame na hodnotách solidarity a spolupráce. Naším zámerom je vytvárať spojenectvá a spoločným úsilím zlepšiť postavenie všetkých prekarizovaných pracujúcich, nielen tých pôsobiacich v oblasti umenia a kultúry.

Toho, čo treba zmeniť, je veľa. Základom je nerezignovať. Neakceptovať systém, ktorý nás vyšťavuje, ako jediný možný. Nezvykať si.

  • Nezvykajme si na nedostatočné ohodnotenie našej práce, nízke mzdy a symbolické, ak nie nulové honoráre.
  • Nezvykajme si na „zachraňovanie“ nízkych projektových rozpočtov ale aj podfinancovania celého kultúrneho sektora naším vlastným nasadením – lacnou prácou a flexibilitou, kumulovaním funkcií a samofinancovaním.
  • Nezvykajme si na prácu na nevýhodné zmluvy alebo vynútenú živnosť.
  • Nezvykajme si na finančnú a sociálnu neistotu, absenciu sociálneho zabezpečenia, nepretržitú súťaživosť o podporu a dotácie.
  • Nezvykajme si na falošné predstavy o sociálnom kapitále a nádeje v budúce ohodnotenie, ktoré sa však dostaví len pre tých „najlepších“, ak vôbec.
  • Nezvykajme si na nekonečné vysvetľovanie, že poskytnutie priestorov nestačí. Umenie je práca. Kultúra je práca.
  • Nezvykajme si na snahy o politické ovládnutie kultúrnych inštitúcií a médií.
  • Nezvykajme si na delenie kultúry na tradičnú a súčasnú. Obe sú dôležitou súčasťou spoločného ekosystému.
  • Nezvykajme si na predstavu, ktorá ľudí rozdeľuje na zvrhlé liberálne kruhy a obrancov a obrankyne tradičných hodnôt. Ale ani na predstavu, ktorá to isté rozdeľovanie reprodukuje s opačným znamienkom a delí ľudí na liberálne elity a zaostalý zvyšok. V oboch podobách je toto rozdeľovanie východiskom úspechu krajne pravicových strán, našou úlohou je vyvrátiť ho, kdekoľvek sa zjaví.

Ciele K.O.

Naším cieľom je dosiahnuť férové a dôstojné ohodnotenie, jasné a transparentné nastavenie pravidiel a výšok honorárov, kompetencií a povinností pre všetky a všetkých pôsobiacich v umení a kultúre bez ohľadu na to, či ide o autorov*ky, výkonných umelcov*kyne, technický a pomocný personál, produkčné a organizačné zložky alebo osoby zaoberajúce sa kritikou a reflexiou.

Chceme, aby sa podmienky práce v umení a kultúre zbavili neférových nastavení, ktoré znevýhodňujú, ba priam zo sféry umenia vypudzujú ľudí bez privilégia podporného zázemia alebo naopak so záväzkami starostlivosti o odkázaných.

Chceme sa zasadzovať o to, aby spoločnosť chápala pôsobenie v umení a kultúre ako prácu a formu obživy, ktoré si vyžadujú ekonomické a právne úpravy zabezpečujúce väčšiu finančnú stabilitu a sociálnu podporu. Uvedomujeme si, že zriaďované umelecké a kultúrne inštitúcie, ale aj nezávislá, nezriaďovaná scéna, operujú v podobne prekérnych podmiekach. Cestou však nie je zapĺňať priestory programom na úkor neplatenej práce externistov*iek. Preto chceme s predstaviteľmi*kami zriaďovaných aj nezriaďovaných organizácií vstupovať do konštruktívneho dialógu a spoločného hľadania riešení.


Čo budú K.O. zabezpečovať pre svoje členstvo:

  • kolektívne vyjednávanie okrem iného s predstaviteľmi*kami zriaďovaných aj nezriaďovaných kultúrnych organizácií, podporných fondov a nadácií a tvorcami*kyňami (nielen kultúrnych) politík,
  • právne a profesijné poradenstvo a konzultácie,
  • zastupovanie pri pracovných konfliktoch alebo v súvisiacich súdnych sporoch,
  • vypracovanie systémov férového odmeňovania, kolektívne dohody na výškach minimálnych honorárov a presadzovanie ich vyplácania v dohodnutej lehote,
  • vypracovanie stratégie proti falošnej samostatnej zárobkovej činnosti (falošná živnosť, bogus self-employment),
  • podpora pri zlaďovaní pracovného a rodinného života,
  • vypracovanie návodov dobrej praxe,
  • navrhovanie riešení a vytváranie tlaku na to, aby SZČO pracovníci*čky v kultúre a umení, ako i v ďalších prekarizovaných odvetviach dosahovali na adekvátne sociálne, zdravotné a dôchodkové zabezpečenie, presadzovanie statusu umelca*kyne,
  • boj proti diskriminácii na pracovisku, aktívna podpora znevýhodnených skupín pracujúcich,
  • kurzy, workshopy, večerné školy (jazyk, finančná a pracovne-právna gramotnosť),
  • priame akcie, štrajky, vyjednávanie na pracovisku, kreatívne formy protestov.

Členská základňa K.O.

Tak ako v každom zdola-organizovanom hnutí závisí naša udržateľnosť a náš politický výtlak od toho, akú členskú základňu sa nám podarí vybudovať. Čaká nás veľa práce a rozhodnutí, ktoré by mali byť kolektívne, vrátane výšky mesačného členského príspevku. Prvá ustanovujúca členská schôdza K.O., na ktorej sa zvolia riadni štatutári či štatutárky, sa uskutoční 12. Júna 2024 online.

© Platforma Otvorená Kultúra